A je dôležité si uvedomiť, že sa to naozaj deje a z následkov sa budeme spamätávať desaťročia.“ Hovorí Liubov Mykhailiuk, ktorá na Ukrajine spoločne so svojim tímom odborníkov pomáha ženám, deťom, seniorom či veteránom zvládnuť hrôzy vojny a vrátiť sa späť do života. Dá sa vôbec do takéhoto života vrátiť?
Tento rozhovor sa uskutočnil so simultánnym prekladom tlmočníčky Viry Jakubyk. Dozviete sa v ňom:
- Čo zažívajú deti, manželky a veteráni na Ukrajine.
- Prečo je dôležité pomáhať nielen obetiam vojny, ale aj lekárom, dobrovoľníkom, psychológom…
- Aký dopad môže mať vyhorenie jednotlivcov na celú krajinu?
Na Ukrajine vediete organizáciu Strom môjho života a spolu s vašimi kolegami a odborníkmi pomáhate ľuďom zvládnuť následky vojny, čo musí byť veľmi náročné. Čo najviac pomáha, aby spoločnosť dokázala v takej krízovej situácii fungovať?
Predstave si tenký konár. Zlomíte ho pomerne ľahko. Ale keď vezmete do ruky 20 takýchto konárov, už ich nezlomíte. A keď ich vezmete 100, tak ich ani neohnete. Čiže naša sila a schopnosť fungovať spočíva v tom, že spojíme všetky naše možnosti a sily.Vtedy je veľmi náročné nás poraziť. Realita je však taká, že ukrajinská spoločnosť je dlhodobým konfliktom extrémne traumatizovaná a na to, aby nabrala síl, potrebuje podporu a rehabilitáciu. A práve to je naším cieľom – pomáhať našim ľuďom, aby napriek všetkým týmto hrôzam dokázali fungovať.
Ako im pomáhate?
Prostredníctvom psychologickej pomoci. A v prvom rade je dôležité, aby akákoľvek psychologická pomoc bola systematická a dlhodobá. Po ťažkom zážitku či skúsenosti potrebuje každý človek získať silu a istotu, že ešte je schopný niečo ovplyvniť, schopný vo svojom živote niečo urobiť. A kým takýto pocit získa, potrebuje minimálne pol roka systematickej práce a podpory. My hovoríme o silných traumatizujúcich udalostiach, čiže psychologickáterapia je v týchto prípadoch oveľa dlhšia.
Aké sú to udalosti?
So začiatkom totálnej invázie sme prijali značný počet násilne presídlených spoluobčanov z východnej časti Ukrajiny, z frontových a okupovaných území, ktorí prežili bombardovanie, stratu domovov, blízkych, známych, dokonca aj príbuzných. Násilne presídlenými spoluobčanmi sú väčšinou seniori, ženy a deti. Napríklad, deti tento stresprežívajú rôzne. Ak majú pri sebe podporných dospelých, ktorí im pomáhajú prekonať traumy, tak sa vedia pomerne dobre stabilizovať, pretože naša psychika je nastavená tak, aby nás pred traumou chránila. Ak podporného človeka po boku nemajú, je to oveľa náročnejšie. Rodičia k nám často chodia s tým, že deti nespia, nejedia, majú problém s komunikáciou, sú agresívne, v noci sa pomočujú. No je náročné byť oporou pre dieťa, ak samotný rodič, v našom prípade najmä mama, potrebuje podporu, pretože má na fronte manžela, nevie, čo sa stalo s jej blízkymi, pretože mnohí sú nezvestní a jej domov je zničený.
My pôsobíme v troch mestách Zakarpatskej oblasti (Užhorod, Mukačevo, Svaľava) a vedieme 30 podporných skupín. Medzi nimi sú aj skupiny práve pre ženy a pre deti a snažíme sa ich robiť simultánne, čiže vo večernom čase majú podpornú skupinu ženy a rovnako aj ich deti. Dôležité je, aby sa ich traumy komunikovali – aby sa emócie dostávali na povrch, aby sa na nich mohli pozrieť s odstupom a z rôznych uhlov a rozhodnúť sa, ako s nimi budú ďalej pracovať. U detí to robíme prostredníctvom hudby, hier a rôznych iných aktivít. Aktivity pomáhajú aj našim seniorom, ktorí sa museli tiež presídliť z bombardovaných častí krajiny, stratili svoj domov a často sú sami. Čiže potrebujú najmä spoločnosť a činnosti, vďaka ktorým sa cítia nažive a nie sú takí osamelí. Títo ľudia by mali sedieť niekde na priedomí svojho domu a oddychovať a miesto toho museli utekať pred bombardovaním a často bývajú v rôznych centrách, v jednej izbe s ďalšími seniormi.
Čo najviac pomáha týmto seniorom?
Rôzne výlety, knižné kluby, remeselné práce, pohybové cvičenia, psychoedukácia či psychologická rehabilitácia, ktorá im pomáha zmierniť obrovské traumy zo straty svojich synov, dcér či vnúčat. A tu rovno prejdem na ďalšiu skupinu, ktorej pomáhame, a to sú rodiny vojakov a veteránov a samotní veteráni, ktorí by sa mali zaradiť späť do bežného života. Je dôležité povedať, že naši vojaci boli bežní obyvatelia a pracovali ako účtovníci, umelci, športovci, IT-čkári, obyčajní farmári a zrazu bojujú za svoju krajinu. Oni sami hovoria, že pritom strácajú časť seba, pretože musia zažívať hrozné veci. Mnohí veteráni sa aj po príchode domov správajú, akoby boli na fronte. Sledujú zvuky, monitorujú dianie okolo seba, zažívajú halucinácie, flashbacky, úzkosti, nočné mory a pod. Stáva sa, že pre hrôzy, ktoré sa im v snoch vracajú, sú dezorientovaní a svoje manželky zo sna škrtia. Preto rodinám odporúčame, aby na začiatku spali oddelene. Veteráni rovnako cítia stále silný pocit zodpovednosti. Jeden veterán nám rozprával, že v aute má tri hasiace prístroje a v dome ďalších osem. Trpí totiž obsesívnymi myšlienkami, ktoré sú následkom zážitku z frontu, keď spolu so svojím kamarátom horeli. Títo muži zažili extrémne náročné situácie, mnohí hovoria o mučení v zajatí, o ktorom sa nedá ani počúvať a rozum to nevie ani uchopiť. Keď na spoločných podujatiach grilujeme alebo robíme šašlík (pozn. redakcie. – mäso opečené na ražni), tak mnohí veteráni to nejedia, pretože im to pripomína zápach zhorených tiel ich kamarátov. Sú to také silné veci, o ktorých nevedia rozprávať ani svojim manželkám. A manželky zažívajú náročné chvíle, pretože domov sa im vráti úplne iný muž, ktorý je často agresívny, nekomunikuje a nedokáže fungovať. A dôležité je, aby sa o tom, čo zažívajú veteráni a ich rodiny rozprávalo a cítili tak podporu a pochopenie.
Rozprávame sa o pomoci ľuďom v núdzi, ale často sa pri tom zabúda aj na ľudí, ktorí im pomáhajú a prenášajú na seba ťažké bremeno. Čiže na Vás, vašich psychológov, lekárov a pod.
Áno, to je pravda a preto sa sústredíme tiež na pomoc lekárom, psychológom, sociálnym pracovníkom, dobrovoľníkom, lektorom, jednoducho ľuďom, ktorí zastávajú pomáhajúce profesie. My ich voláme prvá línia komunikácie, pretože často prídu ako prví do kontaktu s obeťami vojny. Našou úlohou je poskytnúť im tréning, aby vedeli, ako komunikovať s veteránmi, rodinami zosnulých či s deťmi. Máme osobitný tréning na to, ako pomôcť dieťaťu čeliť strate svojho blízkeho. Či, dokonca, tréning na to, ako dokázať identifikovať, že tá trauma z vojny je taká silná, že človek premýšľa nad samovraždou.
My sme skúsenosť s vojnou zažili už v roku 2014, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu a videli sme, čo daná situácia urobila, napríklad, s dobrovoľníkmi. Keď je v krajine vojna, všetkého je nedostatok a mnohé veci vykonávajú práve dobrovoľníci. Sú v pozícii tých, ktorí musia pomáhať, často 24 hodín a 7 dní v týždni a zabúdajú pri tom na seba. My sami sme až neskôr pochopili, že sme zabudli na seba, nemali sme čas plakať a to všetko prežiť. A ono sa to skôr či neskôr vráti, a to napríklad vyhorením. Keď človek vyhorí, stráca energiu, nevie čeliť problémom, veľmi rýchlo sa vie nahnevať a reagovať agresívne a má to svoje následky. Nielen dobrovoľníci a ľudia prvého kontaktu, ale celá naša spoločnosť je už unavená. A nie je za tým len totálna vojna, ale aj to, čo jej roky predtým predchádzalo na našom území, ale, napríklad, aj covid. A keď chceme naďalej pomáhať, potrebujeme získať energiu a načerpať sily. My sa snažíme cez semináre, školenia a workshopy vyhoreniu predchádzať, čiže šírime osvetu, ako si na seba dávať pozor, čo je pravdaže v čase vojny veľmi náročné. A keď sa raz aj vojna skončí, budeme potrebovať množstvo energie a síl na to, aby sa celá naša spoločnosť revitalizovala. Preto sa v rámci osvety a vzdelávania snažíme identifikovať zdroje, ktoré nám v tom môžu pomôcť.
Čo môže teda pomôcť, aby nevyhoreli nielen, napríklad, dobrovoľníci, ale všetci v spoločnosti?
Práve spomínaná psychologická podpora, ktorá ale bude dlhodobá a systematická. Ale ajposilnenie či pripomínanie našej identity, kultúry a dedičstva. Keď sa začala invázia na Ukrajine, svet si myslel, že sa za prvé tri dni vzdáme. Ale my tomu čelíme dodnes a práve to dedičstvo od našich predkov a viera v Boha nám dáva tú energiu. Ale nesmieme zabúdať byť spolu a jeden pre druhého nápomocný.
Ďakujeme za rozhovor.
Charitatívna organizácia Strom môjho života pod vedením Liubov Mykhailiuk aktuálne pracuje na vytvorení sociálnych podnikov/dielní, kde by sa mohli zamestnať a realizovať veteráni. Rovnako chce pre nich vybudovať veľké psychologické rehabilitačné centrum, ktoré ponúkne psychologickú podporu nielen im, ale aj ich rodinám a ľuďom, ktorí to potrebujú. Aj tieto plány si vyžadujú dostatok financií, energie i skúseností a organizácii by v tom mohol pomôcť medzinárodný program Skutočne spoločne. Je to iniciatíva, ktorá spája sily troch sesterských nadácií – Karpatskej nadácie na Slovensku, v Maďarsku a na Ukrajine. Jeho cieľom je posilniť a podporiť mimovládne neziskové organizácie na Ukrajine, aby dokázali aj naďalej efektívne pomáhať ľuďom postihnutých vojnou a aby sa z nich stali dlhodobo udržateľné centrá, ktoré budú schopné pomáhať aj po skončení vojny.